Najskôr som chcel tento text zverejniť na webových stránkach jozeftiso.sk, a teda som v pôvodnom úvode prosil Jeho Excelenciu Mons. Jozefa Tisu o odpustenie, že doménu s jeho vlastným menom použijem už viac nie ako správca jeho rodného domu na zverejnenie vlastnej úvahy. Napriek tomu, že som sa napokon rozhodol tento text zverejniť na inej platforme, predošlé rozhodnutie malo a stále má svoj dôvod, ktorý bude zrejmý po prečítaní si toho, čo chcem povedať, v reakcii na to, čo zostalo nevypovedané po zverejnení článku Akú tradíciu chceme: celú, alebo len liturgické spestrenie? od autora Branislava Michalku.
Obsah:
- Subkultúra kotlebizmu ako slepá ulička
- Objavenie jednoty tradičného katolicizmu a slovenského národovectva
- Prvé kontakty so subkultúrou „sacraimperialistov“
- Strkanie do kulís „milovníkov tradičnej liturgie“
- Katolicizmus a nacionalizmus – miesto partikularity v univerzalizme katolíckeho náboženstva a v záujme politického katolicizmu
- Nie je „vlasť“ ako „vlast“
- Páni bratia, takto ten feudalizmus nevybudujeme!
Uvedený článok je akoby otváracím článkom nového publikačného projektu ABC Tradície, ktorý je – podľa autorov projektu:
„...pokračovaním práce dobrovoľníkov pôsobiacich v minulosti na stránkach Sacrum Imperium a Dielňa svätého Jozefa. Našou snahou je vytvoriť čo najširší priestor pre šírenie autentickej katolíckej tradície, v ktorom by sa stretávali – či už ako tvorcovia, alebo ako čitatelia – obhajcovia vieroučnej ortodoxie, tradičnej liturgie a katolíckej sociálnej náuky, bez ohľadu na rozdiely v podružných otázkach.“
Avšak, ešte predtým, než prejdem k meritu veci, musím začať expresívnym rodinným príbehom; slabšie povahy odpustia. Môj prastrýko sa totiž z dôvodu nechuti k práci ako malý chlapec údajne často plazil poza maštale, kedy-tedy zdvihol hlavu a zakričal na súrodencov – ktorí na rozdiel od neho v maštali poctivo pracovali:
„Kravský klát ti do papule!“
A zasa rýchlo schoval hlavu, chichotajúc sa prikrčiac k zemi a hybaj ho „ta-het“. Ťažko povedať s odstupom toľkých rokov a generácií, čo sa skrývalo za touto detskou radôstkou. Môžeme sa dnes už iba domnievať, že daný pokrik mal súrodencov motivovať k ešte väčšiemu pracovnému výkonu, ktorý museli podať aj za ulievajúceho sa nezbedníka.
Jazykový rozbor slova „klát“ v spojitosti s prívlastkom „kravský“ by nebol potrebný, ak by sme predpokladali výhradne starších čitateľov. Mladším pripomeňme, že klátom naši predkovia označovali – okrem iného – aj výlisky hrozna vcelku. Od tohto miesta predpokladám, že by sa mohla naplno angažovať aj predstavivosť mladistvých a vnuknúť im trefný obraz toho, čo si pod oným „kravským klátom“ – ktorého hojnosť dopriaval môj prastrýko súrodencom – majú predstaviť, hoc by nikdy vo svojom živote nevideli živú kravu, nieto ešte jej klát...
Ale čo má kravský klát, celok katolíckej tradície a Mons. Jozef Tiso spoločné? Určite nie to, čo by prvoplánovo imputovali tomuto spojeniu odporcovia celku katolíckej tradície či Mons. Jozefa Tisu.
Subkultúra kotlebizmu ako slepá ulička
Pravdou je, že keď som pred pár rokmi písal „analýzy“ o kotlebizme (napr. Kotlebizmus zabijakom potenciálu prvej ponovembrovej generácie slovenskej mládeže (2010), Kotlebizmus implodoval, kto chce sublimovať? (2012), Kotleba má problém. Správa o stave národných síl a slabostí pred parlamentnými voľbami 2016 (I.) (2015)), začínal som výrokom Mons. Tisu:
„Pre mládež našu nemožno za vzor postaviť ani vody stojaté, ani vody bez usmernenia sa napred rútiace. Obe sú škodlivé, ktoré iba ničia už jestvujúce hodnoty a nové sotva pomáhajú vytvoriť.“
Daný výrok som adresoval celému spektru prvej ponovembrovej generácie, ktoré som rozčlenil na
- subkultúru boja a vzdoru skinheads,
- subkultúru kolektívnej identity a spolupatričnosti hooligans a ultras,
- kontrakultúru analýz intelektuálnych konšpirológov svetového židovského sprisahania či všeobecne sprisahania svetových ekonomických elít,
- kontrakultúru kresťanského tradicionalizmu hlinkovských ľudákov,
- subkultúru všeobecného zvrátenia chorôb modernizmu v podobe návratu k prírodnému životu slovanských predkov a na rôzne
- subkultúry a kontrakultúry deštrukcie, ktoré tento mladý človek potreboval zavrhnúť, aby nezničil úplne sám seba (kontrakultúra hippies a feťákov, subkultúra alternatívno-liberálnej intelektuálnej mládeže všeobecne uvoľnených mravov, ap.).
I keď som prísne rozlišoval medzi nami, úbohými nevzdelancami, lumpen-inteligenciou, polovzdelancami a idiotmi, ktorí sme sa z už akýchkoľvek príčin – z dobrej či zo zlej vôle bohyne náhody (rozumej socio-kultúrnych dôvodov Augusta Comteho) a či z dopustenia Božej Prozreteľnosti – vyskytli v tej či onej sub- či kontrakultúre a medzi ideologickou a politickou líniou diletantizmu Mariana Kotlebu, zo všetkých strán sa mi ako odpoveď na moje volanie smädného na púšti ozývalo:
„Kravský klát ti do papule!“ Snažiac sa ma umlčať.
A:
„Verní sebe, svojmu pseudokresťanskému popleteniu, svorne napred!“ A že došli napr(e)d, už vieme...
Aby sme si rozumeli: Nieže by kotlebovci či Marian Kotleba mali niečo spoločné s tradičným katolicizmom; práve naopak, a práve tomu som sa v mojich článkoch venoval. Bolo však obdobie, kedy mohli mať, a to aj na základe úprimného obrátenia svojich sŕdc – pravda, na to majú ešte vždy čas...
Ale budiš, vravím si, život ide ďalej, a, chvála Pánu Bohu, nikto – ani starší bratia vo viere – odo mňa za texty s danou kritikou nepýtajú vrátiť peniaze späť, keďže som ich písal úplne zadarmo. Ja truľo.
Objavenie jednoty tradičného katolicizmu a slovenského národovectva
V tom čase som však už bol pod vplyvom ideového a najmä náboženského prerodu členov jedného občianskeho združenia, ktoré z nejakých dôvodov – a aby sme boli korektní, tento raz šlo o dôvody organického dozrievania s veľkou dávkou Božej milosti a personálnej interferencie v rovine vĺn myslenia – objavilo katolícku tradíciu a stalo sa združením „obrancov tradičného katolicizmu a slovenského národovectva“. (Čo myslím tým tradičným katolicizmom? Veď to poznáte, Mons. Lefebvre, kritika Druhého vatikánskeho koncilu a modernizmu ako arciherézy dneška, ale v prvom rade – osobné a úprimné obrátenie sa z apostázy, herézy, schizmy či z ateizmu, na pravú a jedinú apoštolskú vieru a postupné podriaďovanie svojho života normám katolíckej viery.)
A viete, čo sa vtedy stalo? Zrazu „všetky tie veci“ okolo kňazov a národovcov z nášho štátu z rokov 1939-1945 a ich odmietania súčasným modernistickým klérom, veriacimi či spoločnosťou vo všeobecnosti začali dávať zmysel.
Pochopili sme, že to nebola len „iná doba“, ale bolo to „iné náboženstvo“, ktoré žili naši predkovia, aj keď sa obe označujú ako katolícke. Tamto bolo katolícke, to súčasné je nové náboženstvo sústredené okolo Nostra aetate, Lumen gentium, Gaudium et spes, ap. – teda okolo dokumentov „pastoračného“ koncilu, ktorý zdnešnil a aktualizoval katolícke mravy a dogmy do takej miery, aby vyhovovali súčasnému modernému človeku.
Logo Rodného domu prezidenta Tisu v rokoch 2012-2016
Rozhodol som sa preto, už ako správca rodného domu prezidenta Tisu vo Veľkej Bytči, vytvoriť logo, na slovenské pomery a v danej „subkultúre“ nezvyčajné, ktoré vychádzalo nie z tradičnej symboliky dvojkríža, s ktorým boli ochotní spojiť osobu Jozefa Tisu paradoxne aj jeho „pohanskí stúpenci“. Motív loga bol tento raz založený na dvoch srdciach, na Najsvätejšom Srdci Ježišovom, na Nepoškvrnenom Srdci Panny Márie a na iniciálach JT – teda Jozef Tiso, ktoré vyrastali organicky z týchto dvoch sŕdc tak, ako vyrastal Jozef Tiso z katolíckeho chlapca na katolíckeho kňaza.
Šlo o neskorší motív erbu francúzskeho regiónu Vendée, z ktorého v rokoch 1793 až 1796 prebiehala kontrarevolučná royalistická ozbrojená revolta voči Veľkej francúzskej revolúcii (a ktorú možno prirovnať ku kontrarevolučnej revolte bratov Chouanovcov, ktorá prebiehala v r. 1794 až 1800).
Pôvodná nášivka royalistického vojska pozostávala iba z Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a z nápisu „Dieu, le Roi“, teda „za Boha a za kráľa“. Túto symboliku neskôr prevzalo francúzske Kňazské bratstvo sv. Pia X. v boji proti modernizmu v Cirkvi. Podobnosť s heslom slovenských ľudákov „za Boha – za národ“ a môj zámer urobiť z rodného domu prezidenta miesto odboja aj proti cirkevnému modernizmu, teda miesto vzdoru „contra mundum modernum“, spečatili napokon môj výber loga, ktorý neprešiel žiadnym širším „výberovým konaním“.
Poznamenajme na okraj, že opát Klement Železník, OSB z benediktínskeho opátstva sv. Andreja Svorada v Clevelande, štát Ohio vo svojej kázni pri príležitosti prevzatia relikvií mučeníka Jozefa Tisu uviedol tieto slová po latinsky v tvare „pro Deo et Patria“.
Podstatné však je, že následne sme obnovili Slovenské národné púte za mučeníka Jozefa Tisu v Altöttingu, ktoré dlhých 18 rokov organizoval Štefan Valko ako najväčšiu pravidelnú náboženskú a politickú manifestáciu za slovenskú štátnu samostatnosť. Púte sme transformovali na Memoriál mučeníka Jozefa Tisu. A pri príležitosti konania sa tohto memoriálu som do rodného domu prezidenta, tak ako kedysi Valko do Altöttingu, pozýval po 2 či 3 roky rôznych prednášateľov na rôzne témy.
Prvé kontakty so subkultúrou „sacraimperialistov“
Moje pozvanie vtedy okrem iných prijal aj známy tradicionalistický autor z blogu Sacrum Imperium, Dielne sv. Jozefa, z časopisov Kultúra či Te Deum. A to hneď dvakrát, v r. 2013 na tému Nezlučiteľnosť sociálnych a kultúrnych revolúcií s kresťanstvom. Jozef Tiso ako autentický zástupca konzervatívnej a kontrarevolučnej tradície na Slovensku a v r. 2015 na tému Koniec demokracie a návrat skutočnosti.
Bolo to pre mňa čosi nevídané – pre niektorých „kaviarenský monarchista“, ktorý ostreľoval modernizmus z bezpečného zákopu (a ktorý by sa dnes asi nazval ako „starý foter“) vstúpil na kontroverznú pôdu „vôd bez usmernenia napred sa rútiacich“, ktoré boli pod kuratelou polície a obhospodarované prehliadkami nebytových priestorov, trestnými oznámeniami, výsluchmi a inou šikanou, nehovoriac o pohŕdaní verejnosťou, ktorá tieto „vody“ oblažovala chriakmi tak často ako monzún polia v indickej provincii Madya Pradeš.
Vtedy ale zbystrelo aj prostredie, z ktorého tento človek vyšiel – nazvime týchto ľudí „kaviarenskí monarchisti“ či „bratislavskí sacraimperialisti“ (od blogu s názvom Sacrum Imperium) pupočnou šnúrou spojení s tými českými (pravda, „Praha člověka nepustí, tahle matička má drápy,“ ako napísal svojho času starší brat vo viere, Čech jak slovenská repa, Franz Kafka), z ktorých časť by sme mohli zaradiť do podskupinky „milovníkov tradičnej liturgie“ – zafungovala u nich prvá signálna: Uvideli erb Vendée, symbol ich posvätného klávesnicového boja za obnovu ríše Karola I. Habsburského zohyzdený iniciálami slovenského „arci-klérofašistu“, „cirkevného nedouka“, „Hitlerovej bábky“, „slovenského zápecníka“, „skoro-dedinského farára“ – inak ale teda oslovením „dôstojného pána“, aby sme zostali v slušných medziach monarchizmu. A takisto ich prominentného autora vystupujúceho pod týmto symbolom nevkusu a logotvorbovej blasfémie „primitívnych hnedých slovenských náckov“ bez akýchkoľvek noblesných spôsobov (českej? francúzskej?) šľachty.
Pýtali sa: Jozef Tiso ako autentický zástupca konzervatívnej a kontrarevolučnej tradície na Slovensku? Čo na to „stovežatí“ starší bratia v národe? Čo na to kňazi, ktorí inklinujú k tradičnej liturgii? Nestačí, že sme zo skrine dejín vytiahli kostlivcov liturgických (ktorí, chvalabohu, nenarážajú na odpor štátu), budeme teraz oprašovať aj nacionalistické smrtky (ktoré sú, namojveru, politickými vyzývateľmi tohto establišmentu)?
Vtedy tí, čo najlepšie chápali, že po Druhom vatikánskom koncile došlo k podstatným zmenám v katolíckom náboženstve a mali vieroučnú a intelektuálnu predispozíciu „prežuť“ a naplno pochopiť odkaz nedávnych slovenských dejín dnešku, rezignovali.
Namiesto toho, tých – nás zopár tajtrlíkov – pobehujúcich v čipkovaných miništrantských rúchach po rodnom dome prezidenta Tisu mali „bratislavskí sacraimperialisti“ na podnose ako lacnú zábavku, niečo na úrovni televíznej šou „Farmár hľadá ženu“. (Pravda, zatiaľ čo my sme hľadali svojským, neohrabaným spôsobom slovenskú partikularitu v katolíckom univerzalizme. A ako čitateľ isto uzná, v takom veľkom univerzalizme – a už len v tom slove – sa takí malí niktoši môžu poľahky stratiť...)
A hádajte, čo? V diskusiách na sociálnych sieťach so „sacraimperialistami“ a „milovníkmi tradičnej liturgie“ mi zrazu znova znelo z ich strany v ušiach to povestné:
„Kravský klát ti do papule!“ Tento raz i s trochou českého prízvuku: „Kravskej...“
A:
„Špiníte tridentskú omšu a ste vredom na tele Cirkvi.“
Nuž, vravím si, situácia spred pár rokov sa opakuje – i keď tento raz akoby z iného vektorového smeru. A tak som si znova spomenul na prejav mučeníka Jozefa Tisu k mladým v Žiline, tentokrát na jeho inú pasáž:
„Musíme sa brániť dvoch krajností: Sú ľudia, ktorí milujú svoj národ. Zabarikádujú sa za heslá, za kulisy zásad a nevyjdú von, aby videli, čo sa tam robí. Práve preto život ide vedľa nich a oni do neho nezasahujú. Sú dobrí, upevňujú úzadie a zásady nielen zdôrazňujú, ale ich aj milujú.
Proti nim stoja ľudia samého pohybu. Stále pohotoví vyraziť, neoddýchnu si, ale preto si aj veci dostatočne nedomyslia. Žijú len z toho, čo sa deje pred nimi, neopierajú sa o minulosť.
Treba nám spojiť oba druhy ľudí. Spojením oboch vzniká sľubná aktivita.“
Strkanie do kulís „milovníkov tradičnej liturgie“
Až vtedy som to pochopil. „Ľuďom samého pohybu“ nevyhovovalo, keď sme sa ich snažili spomaliť, stíšiť, zabarikádovať za zásady. A naopak, „ľudia zabarikádovaní za kulisy“ nemohli zniesť, keď sme začali do ich kulís strkať trstenicou, aby sa rokmi skostnatené škatuľky konečne rozhýbali, aby sa pohli vpred.
Preto nemohla vzniknúť oná sľubná aktivita, ktorú vidí v spojení oboch druhov ľudí mučeník Jozef Tiso.
Politická aktivita Ľudovej strany Naše Slovensko, ktorá nechtiac vygenerovala svoj výhonok v podobe strany (Sovietska) Republika, tým preukázala, aké revolučné sily sa vo svojom vnútri pokúšala kvôli vidine moci integrovať. Kotlebovcov však teraz preskočme – tejto kontrakultúre som sa venoval už dosť.
Projekty Nadácie Slovakia Christiana však takisto nič zásadné, okrem pootvorenia povestných Overtonových okien v prospech určitých tém, nepriniesli. Veď, ak si súčasný s prvým správcom nadácie musia pri konfrontácii so svetom prehadzovať tému „synovskej prosby otcom biskupom, aby sa nepodávalo Božie Telo do rúk“, ako horúci zemiak a ukazovať na toho druhého ako malé dieťa – to nie ja, to on začal túto petíciu – miera biedy musí na vás zahučať ako okolofrčiaci Východonemec na „dojčebán“ bojujúci proti klimatickým zmenám čo najrýchlejším spaľovaním uhľovodíkov. (A o tom, že správca nadácie ako akolyta rozdával prijímanie do rúk, sa už radšej ani nebavme...)
Alebo si vezmime ďalšieho bývalého správcu „slovenskej katolíckej tradície“, druhého správcu Nadácie Slovakia Christiana, po česky hovoriaceho pána, ktorý bol tiež bývalým členom predsedníctva „Mladých konzervatívnych demokratov Slovenska“. Tých splodil svojho času Vladimír Palko s Františkom Mikloškom – teda bardi kresťansko-politického pokrytectva na Slovensku a vyhlásení to prznitelia politického katolicizmu, ktorí vždy udatne bojovali proti slovenskej katolíckej tradícii v jej plnosti (Mikloško zo svojej naivity, Palko zo svojej vnútornej rozdvojenosti).
Snáď to „lokálpolitickej“ kariére tohto pána v obecnom zastupiteľstve Sobotišťa neuškodí, keď zalovím v pamäti a spomeniem si na obdobie, keď bol – a na jeho obhajobu musím povedať: zrejme nedopatrením – „privedený“ do Rodného domu prezidenta Tisu na snem jedného občianskeho združenia. Ponúkol som mu, že si môže uctiť (áno, kľudne aj pobozkať) relikviu mučeníka Jozefa Tisu, ktorú sme v tom čase na tom mieste uchovávali. Jeho beztak malé oči sa zrazu ešte viac zužujú. Ostria na relikviár. Kresťansko-demokratický rozum hľadá odpoveď. Nenachádza ju. Pohľad zapichuje do boku, niečo nezrozumiteľné šomre a točí sa späť k svojmu „privoditeľovi“... Je to pre neho chyba v programe...
S takýmto personálnym obsadením a ideovým nastavením sa plná, hĺbková, poctivá, integrálna a preto integrujúca obroda na poli náboženskom, ani na poli národnom za uplynulých desať rokov nekonala a ani sa konať nemohla.
Čo sa týka klávesnicovej subkultúry „bratislavských sacraimperialistov“, vyzerá to totiž tak, že títo „milovníci tradičnej liturgie“ čakajú na ono burácajúce zvolanie „Deus vult!“ – vtedy, len vtedy sú ochotní vyraziť vpred, rozhýbať sa, otriasť svoju malostranskú zbabelosť. Aspoň tak to opisujú, vraj, „ešte nie je tá správna doba“ a potmehúdsky budú na vás pritom požmurkávať; „akože, veď...“ (povinné dve bratislavské častice v akomkoľvek prehovore) „...sme na jednej lodi.“ „Veď však,“ vravia, „bukvi nenada, vsjo jasno“. Vraj – potom, potom, keď nás bude viac... Úzkoprso si strážiac svoje vodorovné žŕdky v kurínoch, na ktorých sa svojimi monarchistickými pazúrmi (alebo lepšie povedané „nechtíkmi“) „kariérne“ uchytili ako kvočky, keď ich gazdiná k večeru pozháňala metlou a kričiac: „Pi-pi-pi, sé-déť“. Jeden právničí, druhý podniká, tretí študuje, ďalší robí pre pohanský štát. Veď to poznáte – nenahraditeľné to pozície, ktorých sa načim zubami-nechtami držať. Hypotéčka, pôžička, a aby sme nezabudli – stavovské to povinnosti, a teda (moja-moja-) moja rodina!
Čakajú na povel z poľníc anjelských, ale tie filigránske stvorenia si každú sekundu nášho žitia nôtia zas a znova len to obligátne, tridentsko-gregoriánsko-liturgické „Sanctus, sanctus, sanctus...“ A pomedzi to žiaden urbanovský „deusvultský“ nápev!
„Sacraimperialisti“ priľnuli rokmi k všetkým tým ozdobám tradičnej liturgie, k starobylej čipke, k impotentnému intelektualizmu, k strojenej akademickej fazóne a ku katolíckej tradícii pestovanej v laboratórnych podmienkach – pričom guláš z toho všetkého v nich sedimentoval v pripálený (a pripečený) kozmopolitizmus, na hony vzdialený od univerzalizmu katolicizmu – a to bez toho, aby zacítili smrad na spodku svojho hrnca. Naopak, v tom smrade im akosi zavoňal svetový štát bez ohľadu na národnostnú, politickú, rasovú – akurát tak s ohľadom na náboženskú – príslušnosť. A zastavili tak len krok pred priepasťou svetoobčianstva.
Ich kontrarevolučný zápal spočíva v romantizujúcom indiferentizme: „Ja sám – len vo svojom vnútri, nedajbože navonok! – proti všetkým, contra mundum modernum a najmä bez akejkoľvek angažovanosti partikulárnej, národnej.“
Dnes, paradoxne, v čase, keď je možné baviť sa verejne o tom, koľko anjelov sa zmestí na špičku ihly, ale nemožno skúmať počet obetí holokaustu (causa Williamson), každý presah katolíckeho univerzalizmu do časopriestorovo vymedzených partikulárnych kontúr bezpodmienečne znamená okamžitú a bezvýhradnú konfrontáciu so svetom, poťažmo s rodinou, s kolegami či s novopohanským štátom a so svetským nespravodlivým zákonom – a to správne „navnímali“ aj opatrnícky sacraimperialisti.
Žijeme totiž v dobe tekutého piesku, kedy pán tohto sveta prestal bojovať na poli teologickom a abstraktnom, vytesanom do skaly (vsjo jedno, najdôležitejší je predsa dialóg a každý nech si verí, v čo chce...), ale zaútočil na konkrétne prejavy tejto jedinečnej Idey – na prejavy Pojmu, Loga, ktoré sa Telom stalo a stáva a ako jediné je spásonosné – a na manifestácie od Neho odvodených ideí vychádzajúcich – metaforicky – z Platónovej jaskyne. Keďže plameň (Duch Svätý) ohňa (Svätá Trojica), vďaka ktorému sa tieto povznášajúce idey manifestujú, sa nepriateľovi nepodarilo zahasiť ani zatieniť, svoje útoky preto zameral na ich partikulárne reprezentácie, ktoré sú vrastené do mäsa a kostí – teda do tej dimenzie, ktorá je vlastným „operačným priestorom“ pána tohto sveta.
Videli sme to nedávno pri očkovaní proti kovidu, kedy niektorí z radov „sacraimperialistov“ – ako-tak – boli ochotní precediť cez zuby „nie“ využívaniu embryonálnych a fetálnych bunkových kultúr pochádzajúcich z násilne potratených detí na výrobu vakcín; ale nanajvýš na úrovni teologického argumentu. Cítili sa hrdinsky, keď sa dali zaočkovať s „protestom na perách“ a s odkazom na nutnosť možnosti slobodnej voľby.
Avšak, tí tajtrlíci z rodného domu prezidenta Tisu, ktorí im boli pred rokmi na smiech, neočkovali dávno pred kovidom svoje deti, keďže očkovacia látka proti osýpkam, príušniciam, ružienke a ovčím kiahňam v rámci „povinnej štátnej očkovacej schémy pre deti“ má presne takýto druh morálne kompromitovaného pôvodu. Uplatnili si výhradu vo svedomí a niektorí z nich sa dodnes ťahajú s úradmi. Dokonca sa ich manželky nechali krivácky otĺkať modernistickými otcami biskupmi, keď z pozície farmaceutov upozornili na túto problematiku, dávajúc v šanc svoju profesijnú kariéru.
Nacionalistickí nímandi vystúpili z teoretizujúceho kontrarevolučného romantizmu aj vtedy, keď si dovolili „zaťažovať“ svoje rodiny dlhými a nekonečnými – ale o to viac pamätnými a posväcujúcimi – obradmi svadobnými či krstu svojich detí podľa Rituale omnium Lat. rit. dioecesium Slovacchiae et Subcarpatorussiae z roku 1937, ktorý schválil Mons. Ján Vojtaššák (inak bývalý člen Štátnej rady toho nášho „kléro-fašistického“ štátu z rokov 1939-1945).
Sú to práve títo „klérofašizujúci pucifajtáši“, ktorí založili kaplnku, a ktorí tlačia a distribuujú klasickú náboženskú literatúru. Či ktorí doteraz digitalizovali celý temporál misála omše všetkých vekov (menlivé časti všetkých pohyblivých sviatkov, Proprium de Tempore) a sprístupnili ho v digitálnej podobe verejnosti.
Zatiaľ si však „milovníci tradičnej liturgie“ založili svoj „Spolok latinskej omše“ postavený na žobronení o „agatho-christiovský indult“ (Agatha Christi bola jednou zo signatárok prosby o udelenie indultu vo veci slúženia tridentskej sv. omše v roku 1971 v Anglicku po zavedení novus ordo; pápež Pavol VI. mal po Agathe Christi tento indult, ktorý následne signatárom udelil, pomenovať.)
Poviem vám však jedno tajomstvo – napríklad taký Mons. Andrej Hlinka bol dôkladným a verným milovníkom tradičnej liturgie a ctiteľom katolíckeho náboženstva. Len si predstavte to: „Dominus vobiscum!“ z jeho úst, z úst kňaza, ktorý mal absolútny hudobný sluch a perfektný jemnocit pre gestikuláciu. Predstavte si tú burácajúcu intonáciu pri Credo in unum Deum, a do toho hrmot slovenského národa vstávajúceho z lavíc... A ten jeho vychýrený (anti-)ekumenizmus (vo vzťahu k lutheránom) vám snáď ani nemusím spomínať! Ale nie, názov „Spolok milovníkov tradičnej liturgie Andreja Hlinku“ je príliš zemitý. Keby len zemitý! Veď je to rovno černozem a hnedozem! Ale taký spolok Agathy Christie, ktorá – na rozdiel od svojho muža a Mons. Hlinku – nebola katolíčkou a o zachovanie tridentského rítu prosila pápeža len z dôvodu konzervovania „perál všeľudskej kultúry“, ktoré tento rítus po stáročia inšpiroval v oblasti umenia, poézie, filozofie, hudby, architektúry, maľby či sochárstva... – tak to je to pravé orechové pre našich ťuťuli-muťuli milovníčkov a „antikorových ususákov“ (z „Usus Antiquor“, ako títo označujú katolícky rítus).
A čo tak to Sv. Písmo, ktoré ste si posťahovali – mám na mysli tzv. „druhý celkový slovenský preklad Sv. Písma“, ktorý vychádzal v rokoch 1913-1926. Siahli ste po tomto preklade podľa sixto-klementínskej Vulgaty (1592), lebo ste zistili, že tie súčasné preklady podľa pokoncilovej „Nova Vulgata“ z roku 1979 vyškrtali väčšinu katolíckych poznámok a komentárov a pomenili významy (ako napr. „za všetkých“ / „za mnohých“). Pritom Starý Zákon prekladal aj tento nacionalista Andrej Hlinka v szegedínskom štátnom väzení, kde bol maďarskou mocou uväznený po tzv. „Černovskej tragédii“. (S prekladom Starého zákona mu pomáhali aj Mons. Ján Vojtaššák, Ignác Kojda, Viktor Milan, Ján Dorník či Štefan Kofrit.)
Alebo ste, nedajbože, natrafili na tzv. „hlaholský misál“ (Missale Romanum Glagolitice), teda dedičstvo po sv. Cyrilovi a Metodovi, ktorý je rímskym misálom v staroslovenčine, zhodný s rubrikami tridentskej omše. Neviete však už, že na Slovensku bol objaviteľom hlaholských písomných pamiatok františkán Vševlad J. Gajdoš, žiak českého profesora a katolíckeho kňaza Jozefa Vajsa, ktorého chorvátski biskupi požiadali o prepis hlaholského misála z hlaholiky do latinky. Neviete, že tento Vševlad Gajdoš bol členom viac než dvadsiatich vedeckých spoločností, a že ho Mons. Jozef Tiso osobne už ako prezident žiadal, aby sekularizoval a stal sa riaditeľom Slovenskej akadémie vied. A že Vševlad pre svoju lásku k rádu odmietol sekularizovať. A nechcete vedieť, že ten istý Vševlad po poprave mučeníka Jozefa Tisu zaplavil Slovensko tisíckami pohľadníc s fotokolážou Mons. Tisu ako slovenského mučeníka, za čo dostal 9 rokov basy natvrdo vo väzniciach v Bratislave, Leopoldove, Ilave, v Mladej Boleslavy a vo Valdiciach u Jičína.
„Milovníci“ vyhrabali zo skríň svojich starých materí, vylovili z výkladov podnikavých antikvariátov alebo posťahovali z elektronickej „Libri nostri“ knižku Prameň z Boha – modlitebnú, obradnú, omšovú, rozjímačnú a poučnú knihu pre vzdelaných katolíkov (nihil obstat z r. 1942) od Karola Jozefa Körpera-Zrínskeho, bratislavského kanonika. Prameň dokonca i dnešné vydavateľstvo Lúč pokladá za „poklad slovenskej duchovnej literatúry“ (samozrejme, za „poklad“ pod imperatívnou podmienkou zdnešneného vydania, vyškrtaných obradov a prepísaných piesní...).
Okrem iných pokladov viery ste v nej spolu s „milovníkmi“ našli slovenské preklady k tradičným latinským obradom krstu, sobáša, posledného pomazania (ono bolo vždy posledné, nie priebežné...) či k procesiám na Božie Telo či Veľké litánie. „Smačne“ si na tom tí druhí menovaní „zamľaskali“, poškrabkali si svoje „milovnícke“ liturgicko-sentimentálne brušká bez toho, aby si uvedomili, že Dr. Karol Jozef Körper-Zrínsky bol poslancom Slovenského snemu za Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu! Bez toho, aby čo i len tušili, že na jeseň roku 1944 vystúpil autor Prameňa z Boha v Slovenskom sneme s oduševneným prejavom, v ktorom volal, aby sme „z kalichu utrpenia nečerpali otravu, ale fanatickú odvahu“ – a to v potláčaní zvyškov povstania, nazývaného tiež ako „čecho-žido-boľševického“, ktoré nebolo ani slovenské, ani národné a už vôbec nie užitočné! Ale ktoré bolo – ako ho nazýva docent František Vnuk – neuveriteľným sprisahaním. A ktorého politicko-vojenskí protagonisti ihneď po jeho vyhlásení nariadili zvesiť v školách kríže, zaviedli koedukáciu chlapcov a dievčat a zakázali náboženskú výchovu nemeckým a maďarským menšinám.
„Kravský klát...“ – a už ich zasa počujem! Ale za tie roky som sa už naučil hovoriť aj s plnými ústami...
Kanonik Körper okrem iného v spomínanom výstupe v Slovenskom sneme povedal tiež:
„V nešťastí sa utvrdzuje ľudská duša vo svojich najkrajších čnostiach a vo svojej mohutnej sile. Tak to má byť aj s národom. Preto podstatu všetkého toho, čo sa na Slovensku stalo v septembri tohto roku, nesmieme vidieť iba v rozličných príčinách, ktoré toto nešťastie priviedli, ale v prvom rade v odpovedi na otázku, čo chcela Božia Prozreteľnosť týmto dopustením docieliť. Keď chcela táto Prozreteľnosť, aby sme sa ešte lepšie primkli k onému osudovému európskemu spoločenstvu [k Veľkonemeckej ríši], ktoré tak fanaticky bráni tie najvyššie hodnoty ľudstva, – keď chcela táto Prozreteľnosť, aby sme lepšie a ostrejšie videli svoje vlastné chyby, a keď nás prinucuje k tomu, aby sme si skúmali pred svetovými dejinami svoje národné svedomie, tak synovskou úctou ďakujeme Bohu aj za toto krvavé poučenie.“
Nemám vraj pokračovať, lebo špiním liturgiu, katolícku Cirkev a neviem čo všetko.
Čo teraz? Váš osobný tryskajúci „prameň z Boha“ priškrtíte, aby náhodou nevychrlil ďalšie nacionalistické smrtky, aby ste nemuseli vyvrátiť z vašich „milovníckych“ útrob to, na čom ste si doteraz tak pochutnávali?
Nechcete počuť, že povstalci otvorili cestu rossijskym hordám, aby tie cieľavedome lovili, ulovili a ľúto zabili rímskokatolíckych kňazov Antona Šaláta, Jána Nemca, Rudolfa Schedu, Martina Martinku a študenta 5. ročníka bohoslovia, Imricha Teplana, či ktorí v zápase o čistotu pripravili o holý život aj blahoslavenú Annu Kolesárovú (a koľko ďalších slovenských žien ešte?)... Rozširujete pritom medzi sebou staré vydania kníh Spolku sv. Vojtecha (Adalberta Pražského), ktorý práve v tomto období nášho katolíckeho štátu zažíval zlaté časy a spolu s ním aj slovenská kniha ako taká. Avšak nechápete, že to bolo aj vďaka tomu, že v tom „fašistickom“ Slovenskom sneme sedeli okrem Mons. Zrínskeho aj ďalší kňazi ako Mons. Ján Ferenčík, Mons. Eugen Filkorn, dekan-farár František Jankovič, vdp. Ferdinand Mondok, dekan-farár Vojtech Štefan Plecho, vdp. Josef Steinhübl, vdp. Jozef Šrobár, brat „liberálneho felčiara“ Vavra (ako ho nazýval Mons. Hlinka)... A ktorí aj boli všetci súdení a odsúdení demokraticko-komunistickým režimom po povstaní.
„Sacraimperialisti“ budú poškuľovať po takom Antóniovi de Oliveira Salazarovi či po Franciscovi Francovi – teda po takých novovekých tradíciách katolíckeho štátu a politického katolicizmu, ktoré sa nedali, nedajú a nebudú dať nikdy rozprestrieť v našich národných podmienkach – ale budú si zatvárať oči pred Mons. Tisom.
Takíto „kozmopolitní kontramunďáci“ (od contra mundum modernum), neprijmú, že aj taký „posterboy“ (čítaj „chlapec z plagátov“) nacistickej propagandy ako Léon Degrelle, valónsky dôstojník Waffen-SS a vodca royalistickej strany REX, ktorý v zákope východného frontu musel pre započatý útok nepriateľa povzbudzovať ešte aj kňaza, aby ten prekonal svoj strach, keďže obaja boli práve po sv. omši... a ktorý získal po vojne doživotný azyl vo Francovom Španielsku ako José León Ramírez Reina... – že taký Léon Degrelle je reprezentáciou katolicizmu v konkrétnom čase a priestore, a že je omnoho „reálnejší“, „skutočnejší“, než ich, v laboratórnych podmienkach pestovaný monarchizmus či katolicizmus, ktorý pripomína viac stádo ružových jednorožcov chlípajúcich vodu z Lochnesského jazera spolu s miestnou turistickou obludou...
Nie, nič domáce, nič slovenské nenadchne rozmaznaných „sacraimperialistov“! Ich apetít je veľký! Nič menej než Francia! Donekonečna budú omieľať medzi prstami Veľkú francúzsku revolúciu a kontrarevolúciu vo Vendée. Ale bez toho, aby pochopili, že naša Veľká francúzska revolúcia ako obrovská ruptúra naprieč katolíckym národom a ako začiatok veľkého prenasledovania katolíkov na Slovensku bolo to povstanie z roku 1944 a že našimi jakobínmi, našimi katmi, boli tí „čecho-žido-boľševici“... Že naše Vendée sa odohralo v Nitre, keď sa veliteľ pozemných oblastných vojsk, pplk. Ján Šmigovský, odmietol pridať k povstalcom po telefonáte s Mons. Jozefom Tisom – s heslom za Boha, za národ nielen na perách, ale i v žilách – a stal sa tak prvou obeťou povojnového revolučného súdnictva. Trest smrti zastrelením s podpisom čs. slobodomurárskeho prezidenta Beneša – to je naše Vendeé, to je dedičstvo našich otcov.
A že je prečo vzhliadať k Šmigovskému, napriek tomu, že vo svojom živote viac ráz padol, to dosvedčil jeho posledný spovedník, Chryzostom Bardys, O. F. M. – veliteľ obrany mesta Nitra odpustil všetkým, aj svojím katom, tak ako Kristus, tak i on... Akélenže sú to krásne slová tohto kontrarevolucionára, ktorý pred smrťou píše svojím deťom, ktoré bol býval splodil so svojou českou manželkou:
„Deti moje, Milanko a Mirko! Vám na pamiatku... po toľkých otrasoch, odkazujem: Boh je Váš najvyšší Pán...“
Ale ani to nepresvedčí kozmopolitných bratislavských „sacraimperialistov“. V ich očiach to bude len ďalší trubiroh zo Spiša, sprostý východniar. „Ale takí bratia Chouanovci,“ zívnu si intelektuálni pažravci. Pritom Šmigovského spovedník Bardys spomína na posledné chvíle s ním veľmi emotívne:
„Ešte chvíľu a budete s Pánom Ježišom v nebi. Len vydržať, som tu s Vami, drahý môj. Tento bozk na čelo Vám dávam v mene všetkých tých, ktorí sú Vám drahí, ktorí by sa chceli s Vami rozlúčiť a nemôžu. V mene všetkých, ktorých životy ste ako veliteľ bránili. Uisťujem Vás, že Vašu krv nenechám na zemi, ale pozbieram ju všetku a odnesiem so sebou... Pán je tu s nami, čaká nás. Matka Božia pros za nás hriešnych teraz i v hodinu smrti našej...“
Rozumiete, čo tu vypovedá tá jemná kňazská duša Chryzostomova? Že on, kňaz, čo denne drží Božie Telo v rukách, chce pozbierať zo zeme – tými istými, vlastnými rukami – každú kvapôčku Šmigovského krvi? Však preto pátra Bardysa aj štátna bezpečnosť na povel Prahy napokon v Žiline zabila...
Nie je to viac katolícke ako to sprosté, podenkové, obidné až filistersko-české „Nic než národ!“? Alebo, naopak, stále budete snívať radšej o veľkom českom baroku, o brokátovom kabáte, ktorý je vám bližší než vlastná ľanová, roztrhaná a krvou zmáčaná – ale stále predsa biela – slovenská košeľa?
Sú to práve títo nespôsobní a ustráchaní bratislavskí „sacraimperialisti“, ktorí sa vysmievajú minulým „pomlčkovým vojnám“ či rôznym dnešným zápasom o udržanie pomenovaní slovenských ulíc po slovenských a často katolíckych dejateľoch či bojom o udržanie ich rodných domov v „národných rukách“. Sú to pre nich všetko „pakárne“, a protagonisti týchto akcií „pakovia“ a „truľkovia“ s „mozgom premytým nacionalizmom ako nástrojom liberálov na ohlupovanie más“. Oni si zatiaľ radšej budú v skicári deliť administratívne celky Predlitavska a Zalitavska v rámci ich imaginárnej ríše. A to na pozadí takej skutočnosti, že desaťročia nie sme schopní – a neuspel som ani ja sám ako bývalý správca – získať pod plnú kontrolu jednu nehnuteľnosť, ktorej duchovná hodnota tisícnásobne prevyšuje jej hodnotu materiálnu, a to Rodný dom prezidenta Tisu.
Tieto „vody stojaté“ a „lagúny zádumčivé“ si však neuvedomujú, že tí – v ich očiach „nemlehéti“ – urobili krok, na ktorý oni nemajú odvahu. Ale vedia to statočne zahovoriť, veď oni si už nejakú „inteleguánsku“ výhovorku vo svojich rečníckych cvičeniach vypchatých naškrobeným balastom, aký tu produkujem teraz sám, poľahky nájdu. Tie „ohlúpnuté hŕstky“ sa zatiaľ učia vzdorovať zovretiu besnejúcej pohanskej slučky štátu, ktorá sa stále viac a viac uťahuje. „Veci tretieho rádu...“ mávnu nad nimi sacraimperialisti. Keď však príde na odstraňovanie krížov z verejných priestorov, na rušenie katolíckych štátnych sviatkov... „Vtedy, vtedy – veci prvého rádu...“ vzrušia sa, ale iba chvíľkovo, lebo sami neveria tomu, že potom zrazu, keď pôjde o Krista, o jasné veci spásy, že zrazu vtedy nájdu v sebe odvahu Makabejských...
Na označenie toho, čím títo páni žijú, používa angličtina pojem „virtue signalling“, ktorý by sme mohli preložiť ako „predstieranie cností“ či „odkazovanie na cnosti“, a ktorý anglický výkladový slovník definuje ako „čin či skutok verejnej prezentácie názorov alebo pocitov, ktorej cieľom je poukázať na niečí dobrý charakter či morálnu oprávnenosť niečieho názoru na nejakú konkrétnu vec.“
„Sacraimperialisti“ tak neustálym, mašinálne otrockým odkazovaním na cnosti vyššieho rádu, až ktorých ohrozenie si bude podľa ich predstáv vyžadovať „plné nasadenie“ ich „nenahraditeľných veličenstiev“ a ich reálnu osobnú obetu, zastierajú svoj vlastný strach.
Oni to vedia, lebo sami seba poznajú najlepšie – veď keď tak ustráchane konajú vo veci spásy, akou bezpochyby je tradičná katolícka omša, tradičné katolícke sviatosti, čo od nich môžeme očakávať vo veciach slovenskej partikularity, o ktorej ani len nedeklarujú, že by sa nachádzala niekde v ich Maslowovej pyramídke hodnôt?
Katolicizmus a nacionalizmus – miesto partikularity v univerzalizme katolíckeho náboženstva a v záujme politického katolicizmu
Partikularita má v katolíckom univerzalizme svoje pevné miesto od počiatku a stretávame sa s ňou v rôznych podobách: Od protokolárnych výsad pre manželky niektorých katolíckych panovníkov, ktoré môžu mať v prítomnosti pápeža oblečené biele šaty (napr. monacká princezná ako jedna zo siedmich žien na svete; inak sú povolené len šaty čierne), cez rešpektovanie miestnych zvyklostí, slávenie regionálnych sviatkov, uctievanie miestnych svätcov, či cez indulty z disciplinárnych povinností všeobecnej Cirkvi viažuce sa na územie či národ, až po používanie osobitných liturgických kníh jednotlivými rádmi (ako napr. benediktínsky Missale Romano-Monasticum a františkánsky Missale Romano-Seraphicum) či národmi v rámci miestnych cirkví (ako napr. Missale Romanum Glagolitice). Preto látka, ktorá pojednáva o mieste národnej partikularity v katolíckom univerzalizme, nie je nijak nová či prevratná.
Avšak medzitým, čo dnes „trockistické kišasonky“ bdelo snívajú stránky zo svojej červenej knižnice o permanentnej reforme liturgie pod patronátom kardinála Burkeho, zatiaľ sa „švabľikare z vihodu“ a „zemľankári z Liptova“ – ako by bratislavskí „sacraimperialisti“ isto nazvali obrancov tradičného katolicizmu a slovenského národovectva – zamýšľajú nad slovami prezidenta Tisu:
„Z 1100-ročnej zapadlosti vzkriesený národ z tejto vyčarovanej minulosti čerpá veľké poučenie, že vo sfére katolíckeho univerzalizmu živený nacionalizmus bude mu požehnanou cestou, po ktorej kráčajúc splní najlepšie Božskou Prozreteľnosťou vytýčené mu životné, dejinné poslanie.“
Teda podľa mučeníka Jozefa to má byť „nacionalizmus živený vo sfére katolíckeho univerzalizmu“, ktorý má byť nášmu národu „požehnanou cestou“ kráčajúc dejinami spásy v harmónii s Božskou Prozreteľnosťou.
V našich najnovších dejinách to ale nebol len Mons. Jozef Tiso, ale boli to aj Mons. Andrej Hlinka, vpd. Štefan Polakovič a vdp. Maximilán Chladný-Hánoš, ktorí jasne definovali vzťah katolicizmu a nacionalizmu v medziach Cirkevného učenia a zároveň naplnili špecifický pojem „slovenský národný socializmus“ čisto priezračným sociálnym učením Magistéria Cirkvi. Pojem slovenského nacionalizmu teda vychádza z učenia sv. Tomáša (STh. II-II q. 26 a. 8.) a odvodzuje svoju existenciu od 4. Božieho prikázania – Cti otca svojho i matku svoju!
Mons. Tiso pokračuje:
„Pravda, i na ťarchu tohto mena [nacionalizmu] bývajú pripisované zjavy verejného života nízke a plané, ktoré týmto heslom snažia sa ospravedlniť, ba do rúcha posvätnosti obaliť. Zneužívanie tohto mena dialo sa v takých rozmeroch, že nielen v praktickom živote bol nacionalizmus zdiskreditovaný a nahradený internacionálou, ale musel byť čo novodobé kacírstvo zatracovaný a odsúdený i zo smerodatných miest cirkevných. A predsa, ako snaha jednotlivca po individuálnom postupe nie je možná bez lásky k sebe, tak ani práca za povznesenie národa nie je dobre predstaviteľná bez lásky k národu, bez nacionalizmu, ako ho chápe Cirkev. Tento nacionalizmus miluje svoje bez toho, žeby nenávidel iné, tento nacionalizmus buduje svoje bez toho, žeby rúcal cudzie, posilňuje svoje bez toho, žeby rozkladal celok.“
Generácia týchto pojmových kodifikátorov „slovenského národného socializmu“ si teda bola vedomá nástrah, ktoré predstavuje nacionalizmus ako dieťa liberalizmu – teda ten nacionalizmus, s ktorým ako pojmom – na rozdiel od slovenskej ľudáckej tradície – operuje dnes „pražský tradičný katolicizmus“.
Je to pochopiteľné. Český nacionalizmus je ako pupočná šnúra dokonale obrastený mezenchymálnymi bunkami kacírskeho husitizmu množiaceho sa delením už pár storočí – a teda ako taký je nezlučiteľný s katolíckym univerzalizmom. Český nacionalizmus je nekatolícky, svoj meč na večný Rím vzťahujúci („Na ně, hr na ně!“), revolučný, od počiatku heretický, v novších dejinách s jasnou prevahou slobodomurárskych prvkov, často podriaďujúci konečný cieľ príslušníkov národa (ktorým je večná spása) čisto pozitivistickým záujmom českého štátu (hospodárstvo a pokrok), a preto česká partikulárna tradícia musí proti takémuto ohyzdnému nacionalizmu a šovinizmu bludárov a sektárov bojovať aj v sémantickej rovine českého jazyka. Naproti tomu ale stojí pojem slovenského národného socializmu ako tradičného sociálneho učenia Cirkvi realizovaného naprieč celými dejinami nášho národa. (Samozrejme, novoveké sociálne učenie Cirkvi bolo artikulované až na konci 19. storočia pápežom Levom XIII. v encyklike Rerum Novarum (1891), avšak invarianty tohto učenia tu boli od počiatku Cirkvi.) A tento slovenský národný socializmus zvádza na začiatku dvadsiateho storočia tvrdé boje s českým štátnym nacionalizmom – aj preto by som očakával, že intelektuáli spomedzi „sacraimperialistov“ dejinné hrmenie z tohto stretu zaznamenajú a vyhodnotia správne, ale...
Mons. Tiso pokračuje:
„Katolicizmom pestovaný nacionalizmus je tou živou silou v dejinách ľudstva, ktorá nosila tie najskvelejšie prejavy jednotlivých národov v harmonickom spolunažívaní všetkých národov, je preto najväčším dobrodením pre národ, ak že kto jeho nacionalizmus, ktorý zvrhnutý rozbíja a zabíja, privedie do blahodarnej sféry univerzalizmu katolíckeho, kde sa povznáša a konzervuje.“
Preto je potrebné bratislavským „sacraimperialistom“, ktorí nekriticky a mašinálne preberajú český pojmový aparát, pripomenúť dôležitú scholastickú zásadu, a tou je rozlišovanie! Rozlišovanie v rámci partikulárnych národných katolíckych tradícií!
Tejto problematike som sa viac venoval v článku „Ľudácka národná výchova ako príprava na zmŕtvychvstanie národa v sláve Kristovho druhého príchodu“. Z článku vyberám:
...práve občianske národy, ktoré vznikali uzavretím „spoločenskej zmluvy“ ako kompromisu revolucionárov s tradičnými mocnármi (respektíve naopak) sú toľko v súčasnosti diskutovanými „umelými konceptmi“ svojím pôvodom odtrhnutými od nadprirodzeného zákona a svojho Stvoriteľa, kedy sa podiel a zodpovednosť človeka na ceste spásy svojho nadprirodzeného národa nahrádza občianstvom v štáte ako manželstvom z čistej špekulácie, kedy tento „citoyen“ z barikád vystúpivší proti tradičnému vladárovi konštatuje v rámci svojho ešte akéhosi revolučného konzervativizmu a túžby po akejsi vlastnej morálno-zákonnej samospáse, že „pud čírej žiadostivosti je otroctvom a poslušnosť zákonu, ktorý sme si sami uložili, slobodou… “ (Jean Jackques Rousseau v diele Spoločenská zmluva – Du contrat social, r. 1762), a teda v občianskom národe hľadá tento mestský povstalec svoje morálne pohodlie, ktoré nazýva „slobodou“, lebo „najvyššou ľudskou potrebou“ chápe sebaobranu proti násilnej smrti tu na zemi, z ktorej sa akosi kotí akési základné „ľudské právo“ nezomrieť v občianskom štáte „nasilu“ (Thomas Hobbes v diele Leviathan, or The Matter, Forme and Power of a Common Wealth Ecclesiasticall and Civil, r. 1651).
A ďalej:
„Nadprirodzené národy vnútornej duševnej sily, ktoré naša národná výchova predpokladá, nahliadajú na moderné občianstvo a jeho „cnosti“ skôr ako na nevyhnutnú formu prejavu lojality k štátu, ktorý je akousi organizačno-technickou barličkou k spáse národa, než ako na formu reálneho podielu na konštitučnom zväzku národa, ktorý Stvoriteľ nevytvoril na základe nejakého súhlasu romantizujúceho človiečika slopúceho absinth, ale zo svojej absolútnej svoj-moci a svoj-vôle, aby svoj zákon najskôr predložil 12 kmeňom Svätej zeme, z ktorých pozostával národ Svätej zeme, a neskôr všetkým národom sveta, a aby týmito zákonmi zaviazal jednak syna z otca prostredníctvom ich krvného a telesného puta tu na zemi, tak svojou krvou v Svätej Obeti v adoptívnom synovstve k Sebe Bohu-Otcovi, aby sme mohli na kolenách a k nebu volať: „Abba“, Otče…“
Slovenská partikulárna tradícia operuje s národom, ľudom, populi, Bohom stvoreným, primordiálnym (pôvodným, ktorý podlieha ďalšej duchovnej formácii), ktorý organicky generuje etnokultúrny nacionalizmus – ako huba svoj výlučok – ale ktorý Logos, teda Slovo, ktoré sa Telom stalo, povyšuje na politický národ a spája rozhádané kmene zastupujúce hmotu do jednotných celkov. Alebo, ako to zhrnul môj známy:
„Hmota predstavuje prvok rozlíšenia, idea, teda Logos prichádza, aby prestúpil túto hmotu jednotou a vdýchol jej duchovný život. Niekde táto idea potrebovala na dokončenie procesu etnogenézy tisícročie, niekde sa to udialo za okamih.“
Rousseau, Herder, Fichte, Mill – oni všetci uchopujú národ iba politicky a (alebo) kultúrne – v rozpore s tým, ako ho uchopuje slovenská partikulárna tradícia – s biblickým poslaním. Národ, teda jeho príslušníci, ktorých okrem spoločnej krvi a zeme spája i viera, je v slovenskej partikulárnej katolíckej tradícii objektom konečného vzkriesenia, ako prorokuje Ezechiel, čo sa týka jeho korpusu pozostávajúceho z tiel jeho príslušníkov (Ez 37, 7-10), a predmetom večnej spásy či večného zatratenia jeho príslušníkov, čo sa týka duše (1 Pt 3, 13-19). Do národa sa síce človek rodí, ale jeho príslušníkom sa stáva až svojím vedomým prihlásením sa k nemu a k jeho konečnému, Bohom ustanovenému cieľu. Národ, ktorému ide o dobro celku presahuje sebectvo rodiny, v ktorej ide o dobro jednotlivca. Následne, štát je podriadený konečnému cieľu katolíckeho národa, teda večnej spáse jeho príslušníkov, a je teda akýmsi vehikulom národa k spáse jeho príslušníkov, nikdy nie konečným cieľom národných ambícií. Štát je podľa sv. Augustína sám osebe dokonca dôsledkom prvotného hriechu našich prarodičov a okrem toho, že je vehikulom národa, nie je nijak zvlášť cenný.
Vojtech Tuka, vychovávateľ cára Borisa III., definuje vo svojom po maďarsky napísanom diele „Sloboda – politická štúdia“ (A szabadság; politikai tanulmány, 1910), ktoré nikdy nebolo preložené do slovenčiny – a ktoré je považované za jedno z jeho vrcholných diel – vnútornú slobodu človeka, ktorú mu dáva svedomie od Boha vštepené, za hybnú silu národov, a poťažmo štátov:
„...len časť ľudských javov možno zredukovať na sebazáchovu. Človek sa neuspokojí len s existenciou, vyžaduje konkrétny obsah. Chce nielen žiť, ale žiť spôsobom, ktorý je hodný človeka v jeho vlastnom ponímaní, a neustále sa vedome usiluje o zvýšenie tejto ľudskej úrovne. Prežitie seba samého a svojho rodu je žiaduce len vtedy, ak nejde len o prirodzenú existenciu, o prežitie, ale o hodnotnú ľudskú existenciu podľa jeho koncepcie. Aby to dosiahol a udržal, vedie vojnu sám so sebou, je pripravený na nedostatky a utrpenie, a ak sa jeho existencia dá zachrániť len odmietnutím ideálov, zásad a emócií jeho života, volí si smrť.“
Len v takom zmysle slobody je potrebné chápať vyhlásenie nášho štátu 14. marca 1939, kedy vo víre udalostí, po dlhých rokoch bojov o autonómiu, volili autentickí reprezentanti slovenského človeka úplnú neodvislosť od pražského režimu, ktorý okrem iného bojoval proti katolíckemu školstvu na Slovensku či proti nadpozemskému inštitútu manželstva, ap.
Nie je „vlasť“ ako „vlast“
Na pozadí masarykovsko-benešovských tradícií českého husitizmu pozvoľna adaptovaného (a adoptovaného) revolučným socializmom sa u nás začal neskôr používať pojem „vlasť“ a „vlastenectvo“ (pozri Mináča), aby bol v pokrokovom Česko-Slovensku vytlačený aj posledný zápach spiatočníckeho a reakčného nacionalizmu definovaného ako pro Deo et Patria a „verní sebe, svojmu kresťanskému charakteru, svorne napred“. Práve preto má v tradícii slovenského katolicizmu pojem „vlasť“ a najmä „vlastenectvo“ skôr negatívnu konotáciu a spája sa s niečím neprirodzeným, socialistickým, so spoločnou „československou vlasťou“, resp. „socialistickou vlasťou“ v ktorej bol prenasledovaný slovenský človek pre svoj katolicizmus a z neho plynúcu vnútornú slobodu, ktorá odmietala len konzervovať existenciu ako takú, nenaviazanú na hodnoty náboženské. Naopak, v českej katolíckej partikulárnej tradícii má pojem „vlast“ a „vlastenectví“ skôr pozitívnu konotáciu, lebo sa ním označoval „katolícky nacionalizmus“, ktorý sa vymedzoval voči pohanskému či heretickému a husitskému nacionalizmu, aj keď stále vychádzajúci primárne z karolínskej štátoprávnej podoby upravujúcej zvláštne postavenie českého štátu v ríši Karola IV. Napriek formálnej totožnosti nie sú tieto slová medzi českým a slovenským jazykom zameniteľné, pretože v sémantickej rovine označujú úplne rozdielne pojmy. Preto, ak týmito slovami necitlivo šibrinkujú bratislavskí „sacraimperialisti“ – sajúci české rozumy z prsníka rossijskej „Matky Slávy“ ovenčenej lipovými ratolesťami, ktorá práve víťazoslávne zabodáva „pipicholce“ svojich pravoslávno-červených sovietskych vlajok do „ukronacistickej“ Ukrajiny – na Slovensku vyvolávajú iba zmätok.
(K pochopeniu toho, ako vnímajú Rusko ukrajinskí gréckokatolíci z tradicionalistického pohľadu by stačilo prečítať si publikáciou otca Kovpaka z Kňazského bratstva sv. hieromučeníka Jozafáta s názvom Prenasledovaná tradícia alebo sa oboznámiť s rozhovorom s otcom Vytrykušom z toho istého bratstva, v ktorom odmieta naratív arcibiskupa Vigana. „Sacraimperialisti“ ale tiež možno netušia, že JUDr. Ctibor Pokorný, autor knihy Židovstvo na Slovensku, je ako jediný Neukrajinec pochovaný vedľa Stepana Banderu v meste Mníchov na cintoríne Waldfriedhof, v novej časti (Neuer Teil) v sektore 430, v 3. rade s číslom hrobu 225 (430-3-225). Dr. Pokorný bol činovníkom jednej z dvoch prvých exilových slovenských politických organizácií ako nositeliek idey slovenskej katolíckej štátnosti po vojne, konkrétne Slovenského oslobodzovacieho výboru, ktorej predsedom bol Dr. Ferdinand Ďurčanský. Ale o tom možno niekedy nabudúce.)
Pritom, látka je jednoduchá a bez siahodlhých traktátov by stačilo odkázať na naše, slovenské dejiny, ktoré sú aj dejinami Uhorska (a naopak) a používať dnes pojem nacionalizmus v slovenskom kontexte ako organické pokračovanie autentickej kontrarevolučnej katolíckej tradície slovenskej proveniencie.
Samozrejme, vždy je možné začať stavať na zelenej lúke, tak ako konzílium ustanovené pápežom Pavlom VI. vyskladalo novus ordo misál – z tradície vyhodilo dve tretiny nepohodlného obsahu a plody tohto budovateľského princípu dnes práve žijeme. Rovnako tak aj my môžeme zavrhnúť slovenský nacionalizmus ako našu vlastnú partikulárnu tradíciu katolicizmu. Alebo môžeme organicky stavať na tom, čo tehličku po tehličke vybudovali naši predkovia. A za čo – v prípade slovenského nacionalizmu verného Bohu – zaplatili tí najlepší synovia národa vlastnou krvou či prinajmenšom slobodou.
Za tým účelom sa však potrebujeme dôrazne striasť českého naratívu, ktorý akosi tlie stále v podvedomí „sacraimperialistov“. Potrebujeme pochopiť, že cirkevná kríza po Druhom vatikánskom koncile v podobe pretláčania modernistických zmien zavedených koncilom má na Slovensku svoj partikulárny odtieň. Ten sme sa v Správe bezradných katolíkov o stave viery na Slovensku pri príležitosti apoštolskej návštevy pápeža Františka snažili uchopiť a popísať v kapitole 2.5 – „Bozk národu — facka tradícii. O koncile, ktorý slovenský exil pochopil ako výhru národných ambícií“:
„Náš kňazský exil sa... od roku 1961 začal sústreďovať do novozaloženého Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Jeho vznik a prevádzku výdatne dotovali práve americkí Slováci. Ešte pred svojím založením však ústav musel bojovať s nepriazňou Rímskej kúrie. V nej — na naše nešťastie — pôsobí v tom období kardinál Alfredo Ottaviani, ktorý bol v rokoch 1926 až 1928 rektorom českého semináru Bohemica, neskoršieho vyššieho pápežského českého seminára Nepomucenum. Jeho Eminencia kardinál Ottaviani kladie zo svojej pozície teraz už protektora českého seminára Nepomucenum (od r. 1953) úklady Slovákom, aby si nemohli založiť slovenský vyšší seminár. Čechom sa ho totiž podarilo presvedčiť, že slovenský vyšší seminár by odoberal študentov tomu českému... Zatiaľ čo tradícia v osobe Ottavianiho dala nášmu národu facku, prietrž modernizmu, ktorú posvätil pápež Pavol VI. [ktorý pri posvätení základného kameňa slovenského Ústavu sv. Cyrila a Metoda pobozkal slovenskú zástavu] dala v osobe Jeho Svätosti nášmu národu bozk. Bozk, ktorý sa odvtedy menil čoraz výraznejšie na facku tradícii.“
Dnes je ľahké od písacieho stola šmahom ruky zavrhnúť spolu s touto fatálnou chybou aj celý slovenský povojnový exil, ktorý vo vernosti pápežskému úradu, vyhnaný zo svojej milovanej vlasti voviedol – v konečnom dôsledku – svoj národ na cestu duchovného rozkladu. Chceli byť horlivými služobníčkami koncilu jedinej, svätej a apoštolskej Cirkvi, aby sa v ich vernosti zaskvelo i meno nášho národa, ktorý sa ešte aj v cirkevnom exile musel ruvať o svoje miesto s elementom českým, ktorý bol doma nositeľom revolučných ideí boľševizmu a národnej opresie.
Zaiste, bolo by smiešne v bolestínskom opare zhodiť vinu ešte aj za náš odpad od viery na Čechov. Spor s nimi je však neodmysliteľnou súčasťou jedinečnej cesty slovenského národa k „novým Turícam“, ktoré bol sľuboval koncil.
Slovenský politický katolicizmus je z pohľadu dnešných povojnových bilancií na strane porazených, zatiaľ čo politický katolicizmus český a poľský sa ocitli na strane víťazov. Kým český a poľský katolicizmus sa počas vojny stali objektom dejín, s ktorým si Veľkonemecká ríša robila, čo chcela, slovenský politický katolicizmus bol na malú chvíľu subjektom a aktérom – akokoľvek nepatrným – tých istých svetových dejín, ktoré v Poľsku, v Čechách, na Morave a Sliezsku prenasledovali partikulárne cirkvi. Nesie si tak so sebou biľag toho, ktorý niečo robil a veľa toho aj pokazil – lebo ako sa vraví, kto nie je iniciátorom dejov, nemôže tie deje ani pokaziť.
Aj keď máme s Poliakmi a Čechmi spoločnú nebeskú vlasť, naša národná cesta k nej skrz univerzálnu spásu nášho Pána Ježiša Krista vedie cez úplne iné, konkrétne slzavé údolie našej jedinečnej historickej skúsenosti.
Slovenský exil sa riadieval heslom: „Zatras českým kňazom, vypadne z neho husita!“ V tom hesle je vystihnutý slovenský svojráz, ktorého pochopenie nám môže pomôcť aj v súčasnosti. Českí lefébvristi pri svojich úprimných snahách o obnovu plnosti českej katolíckej tradície – akokoľvek nechtiac – môžu stavať na českej historickej skúsenosti „vystúpenia“ husitov proti Rímu. Ten naratív koluje prirodzene v českej krvi a ako svätý Prokop zapriahol diabla za pluh, aby oral a tak slúžil dobru, môže poslúžiť večnému dobru českého národa – vystúpiť proti modernistickému Rímu. Ale čo prúdi v našej krvi? V krvi tých rustikálnych pápežencov, ktorí chceli triasť s každým českým kňazom, aby ho usvedčili z kacírstva vo svojom hneve „spravodlivých“ – aký naratív prúdi v našej krvi?
Jedine pochopenie a správne uchopenie odpovede na túto otázku môže byť plodnou cestou k náboženskej a duchovnej obrode nášho národa. Boli to totiž práve ľudácki kňazi, ktorí sa snažili náročným technologickým postupom dostať späť do ťapákovského cmaru v slovenských žilách plnosť smotany po jej zmútení na maslo, keď vyzývali k tomu, aby sme prekročili tieň našej vlastnej rodiny, a aby sme prinášali obetu aj v prospech našich blížnych v národe, ako v širšej pospolitosti, v ktorej a s ktorou možno ľahšie kráčať k spoločnej spáse. Paradoxne, dnes sú to práve „sacraimperialisti“ a „milovníci tradičnej liturgie“, ktorí na jednej strane kritizujú slovenskú ťapákovčinu a historické uzatvorenie sa do rodinných klanov, na strane druhej, sú to oni, ktorí sa dnes zamurovávajú pod vznešenými slovami primárnych stavovských povinností do „chrámov“ svojej vlastnej rodiny, opovrhujú slovenským nacionalizmom, ktorý bol našimi predkami konštruovaný tak, aby spájal cmar s maslom späť do smotany a z vyblednutých, otrhaných a hladných paholkov a bačov, kriesil otcov rodín stanuvších sa spolupodieľnymi na katolíckej výchove celého národa.
Páni bratia, takto ten feudalizmus nevybudujeme!
Sčítaný človek, ktorého dlhé prehovory som vždy rád počúval, často na odmietnutie nejakej „veci neprospešnej“ idey či činnosti používal ohriaknutie: „Pán brat, ale takto ten feudalizmus predsa nevybudujeme!“ – obratne tak parafrázujúc socialistický zvrat na margo budovania komunizmu, ktorý on projektoval na dnešné pomyselné kontrarevolučné budovanie absolutistickej monarchie stojacej na hlavách spoločnosti s feudálnym duchom.
Keď vidím, akou cestou sa uberajú dnes reakčné a ozdravné katolícke či národné prúdy na Slovensku, a že sa nespájajú, pretože seba navzájom podozrievajú zo všetkého možného a neobratne sa snažia očisťovať od chýb toho druhého, navyše, s potúžením sa dávkou cudzích ideí, ktoré nie sú aplikovateľné v našom priestore, prichádzajú mi na myseľ práve slová tohto ohriaknutia.
Novovzniknutý portál ABC Tradície na svojich stránkach triezvo deklaruje:
„Našou snahou je vytvoriť čo najširší priestor pre šírenie autentickej katolíckej tradície, v ktorom by sa stretávali – či už ako tvorcovia, alebo ako čitatelia – obhajcovia vieroučnej ortodoxie, tradičnej liturgie a katolíckej sociálnej náuky, bez ohľadu na rozdiely v podružných otázkach.“
Ukazuje sa však, že niektoré tie „podružné otázky“ a rozdielnosť prístupu k nim sú v mysliach niektorých stále natoľko neprekonateľné, že to spoločné „stretávanie sa“ na poli autentickej katolíckej tradície zatiaľ nie je na Slovensku možné ani na tejto platforme.
Na jednej strane je to prirodzené, pretože sú to práve tie „podružné otázky“, ten verkeľ každodennosti, ktorý môže do značnej miery ovplyvniť našu spásu, resp. naše osobné kroky k nej či k večnému zatrateniu, i keď po univerzálnej ceste.
Či už je to očkovanie alebo vojna na Ukrajine, alebo či už je to prezident Tiso, povstanie a slovenský nacionalizmus – sú to všetko témy, ktoré sa síce javia ako podružné z hľadiska spásy, v praktickej a neabstraktnej rovine ale majú nedozierny potenciál ovplyvňovať cítenie, myslenie a konanie jednotlivca, jeho bytostné jestvovanie, jeho kývanie sa vo svete nad rámec laboratórnych podmienok a neosobných poučiek. Dokiaľ bude afinita k národu a slovenskému nacionalizmu považovaná v tradičných katolíckych kruhoch na Slovensku za „ópium liberalizmu“ a „pomútenie hláv“, dovtedy sa bude tradičný katolicizmus u nás odparovať stále viac do sfér blogosféry – teda virtuálnej reality indiferentného kontrarevolučného romantizmu, ak teda nezostane zapadnutý ešte hlbšie, a síce v očistci „milovníkov tradičnej liturgie“, ktorí urputne bojujú proti tomu, aby ich triumfálnosť pravých katolíckych sviatostí „uschopňovala“ k nejakým činom vôbec.
Toto všetko hovorím pritom ako paulínske nedochôdča a spolu so sv. Pavlom a prípadne ďalšími, ktorí sa chcú pridať, a ktorí sú toľko vysmievanými a opľúvanými obrancami tradičného katolicizmu a slovenského národovectva, dodávam: Ale milosťou Božou sme to, čo sme, a milosť Jeho nebola v nás márna, lež hojnejšie pracujeme, nežli oni všetci; no nie my, ale milosť Božia s nami.
Pán Boh náš hromovládny si totiž často vyberá tých najnehodnejších, aby zahanbil tých, ktorí prehojne darované poklady zakopali, miesto toho, aby ich zúročili v prospech celku a nielen seba.
Aj keď by som najradšej tým, čo „dovčuľ“ sedia na zlatom vajci tradície, akoby patrilo len im, doprial hojnosti kravského klátu tak, ako jej dopriaval môj prastrýko súrodencom – obávam sa, že bujnosti toho živočíšneho, čo sa ponáša na to, čo zostane po spracovaní výliskov hrozna vcelku, sa ujde nám všetkým do papule skôr od nášho spoločného nepriateľa... A jediné, čo nám potom zostane, bude utrieť si gamby navzájom.
Ak by som teda mal vyjadriť obrazom jednotu, o ktorej teoretický koncept som sa v tomto texte usiloval, šlo by o spojenie symbolu dvojkríža opradeného tŕňovou korunou, ktorý používala Rodobrana, a ktorý by vyrastal z Nepoškvrneného a Bolestného Srdca našej patrónky, Sedembolestnej Panny Márie.
So všetkou ostražitosťou sa nádejam, že keď raz niekto bude na Slovensku schopný a ochotný takejto integrácie, tak potom na našej spoločnej ceste, nás ako Cirkvi bojujúcej – tu, na našom Slovensku o nebo tam, v spoločnom nebi – pozdvihne nad naše hlavy práve takúto alebo podobnú kontrarevolučnú zástavu nášho Vendée, a tým ukončí ustráchané a nerozhodné vajatanie o tom, či chceme a či potrebujeme tradíciu s plnosťou národnej partikularity.
Dovtedy zostávam s národným pozdravom reflektujúcim encykliku Quas Primas:
Kristu-Kráľu na stráž!
Vyrozumenie: Pochopiteľne, blogový príspevok je vyjadrením osobného názoru autora, ktorý so žiadnou zo spomínaných strán obsah svojich úvah nekonzultoval, preto nemožno vyvodzovať, že autor hovorí za niekoho iného, než za seba samého;
